Koyaanisqatsi – Keď slová nie sú potrebné – recenze
V kinech od: 30. ledna 2014
Názov Koyaanisqatsi pochádza z indiánskeho jazyka Hopi a znamená: šialený život, život v nepokoji, život z rovnováhy, rozpadajúci sa život alebo stav života, ktorý vola po zmene. Doslovne ho môžeme preložiť ako chaotický život. Tento kultový dokumentárny film je prvý zo série Qatsi, nasledovaný filmami Powaqqatsi a Naqoyqatsi. Táto séria sa zaoberá vzťahom medzi človekom, prírodou a technológiou. Debutový film režiséra Godfreyho Reggioa, v ktorom nezaznie ani jedno slovo, je tvorený iba kamerovými zábermi a hudbou. Produkovaný začal byť už v roku 1975, do distribúcie sa dostal v roku 1982 a zaznamenal pomerne veľký úspech. Vyhral ceny na medzinárodných filmových festivaloch v São Paule a Varšave. Okrem toho bol nominovaný na Berlínskom filmovom festivale a získal ešte niekoľko ďalších cien. Ovplyvnil množstvo iných tvorcov a jeho hudba sa použila vo viacerých filmoch, napríklad v komiksovej adaptácii Watchmen od Zacka Snydera.
O nejakom príbehu sa samozrejme nedá hovoriť. Film je rozdelený na časti a každá z týchto častí ukazuje niečo iné. Prvá časť sa zameriava iba na prírodu. Do osemnástej minúty uvidíte rôzne zábery na prázdne údolia, kaňony, púšť, vodopády, oblohu, vegetáciu atď. Sú tu prítomné takmer všetky živly. Množstvo záberov je veľmi dlhých a väčšina z nich je natočených z helikoptéry. Často je tu teda prítomné vertikálne aj horizontálne rámovanie. Je to efektné, pôsobivé a dobre sa na to pozerá. Práca s kamerou je na vysokej úrovni.
V ďalšej časti už je možné vidieť aj ľudí a konkrétne, ich činnosť a ovplyvňovanie prírody. Viacero ľudí tvrdí, že Koyaaniqatsi je kritikou spoločnosti. Godfrey Reggio však povedal, že význam filmu si má každý určiť sám a nič takéto nepotvrdil. Po rôznych výbuchoch a demoláciach nás film zavedie do mesta. Videli sme už ako človek ovplyvňuje a mení prírodu. Teraz je na rade zobrazenie prírody, ktorá je už pozmenená. Táto časť je najdlhšia a rozdelená na ešte ďalšie oblasti. Jedna sa napríklad zaoberá iba cestovným ruchom a máme teda možnosť vidieť zrýchlené zábery rôznych silníc a ciest, v noci aj cez deň. Kameraman Ron Fricke natáčal často rýchlosťou iba 1,5 záberov za sekundu. Táto časť je vizuálne veľmi pôsobivá a je radosť sa na to všetko pozerať. Iná sa zameriava na ľudí, ich prácu a rôzne činnosti a ďalšia napríklad na rôzne demolácie.
Film dokáže napríklad aj vyvolať úsmev. Pobavila ma scéna, v ktorej je presun ľudí na eskalátoroch prirovnaný s presunom párkov v nejakom stroji. Inokedy dokáže vyvolať emócie, alebo prinútiť človeka k zamysleniu sa. Zábery a jednotlivé oblasti nie sú len tak nahádzané na seba. Načasovanie každého záberu je presne premyslené a ako celok dokonalé. Koyaanisqatsi tak získava formu, vďaka ktorej dokáže pracovať s emóciami divákov. Takmer celý film je tvorený buď zrýchlenými, alebo spomalenými zábermi. Nie vždy je tento dokument vizuálne orgazmický, ale keď áno, tak to stojí za to.
Veľmi dôležitá je hudba. Keďže vo filme absentuje hovorené slovo, je prítomná počas celého filmu. Philip Glass sa tu naozaj predviedol. Výrazná je hlavne ústredná skladba, ale aj ostatné sú skvelé. Každá z nich je veľmi dlhá a tvorená podobnými tónmi. Piesne sa nejak výrazne nemenia, väčšinou sa v každej z nich opakuje melódia a iba sa zvyšuje alebo znižuje ich výška. To ale nevadí, k takémuto typu filmu sa to hodí, ba dokonca by som povedal, že sa to žiada. Vypočujete si rôzne nástroje ako orgán alebo trúbky, ale aj rôzne elektronické zvuky a zborové hlasy. Občas sa stane, že rýchlosť zvuku odpovedá rýchlosti zobrazeného. To sa deje napríklad už v spomenutej scéne dopravnej špičky na cestách. Je to veľmi efektné a pohlcujúce. Viackrát som sa počas sledovania pristihol, že ma film v určitej časti priviedol až do hypnotického stavu. To beriem ako veľke plus. Záverečná scéna s raketoplánom je hlavne kvôli hudbe tak silná, že som mal z nej zimomriavky skoro počas celej jej dĺžky.
Počas sledovania Koyaanisqatsi budete buď v hypnóze, v zamyslenom stave alebo budete obdivovať efektné a ohromujúce scény. To všetko spolu s úžasnou hudbou, ktorú budete chcieť počuť znovu. Niet divu, že tento umelecký dokument je nazývaný kultovým. Od tridsiateho januára sa v rámci Projektu 100 premieta v českých kinách, preto neváhajte a určite na to zájdite do kina. Návštevu kina nebudete ľutovať. Vidieť niečo také na veľkom plátne je naozaj veľký zážitok.
Hodnocení autora:
[starreview tpl=16 size=’30‘]
