The Frame – Každému jeho seriál – recenze

Upozornenie: Text obsahuje spoilery.

Súčasná americká nezávislá scéna každým rokom potvrdzuje svoju životaschopnosť a objavuje nové talenty, ponúkajúce alternatívu k „veľkej“ kinematografii. Záujem priťahuje predovšetkým nevšednými dielami, ktoré sa vymykajú bežnej produkcii. Medzi ne určite možno zaradiť i The Frame. Prv, než sa o ňom začneme rozprávať, pokúsim sa aspoň zľahka načrtnúť a zasadiť ho do kontextu autorovej predošlej filmovej tvorby, s ktorou je úzko spätý.
Frame-Film-Poster

Americký režisér, scenárista, skladateľ, strihač a producent Jamin Winans sa ku kamere dostal už ako desaťročný. I keď po strednej škole navštevoval filmové štúdiá, neskôr ich zanechal a vydal sa cestou praxe. V roku 1998 založil vlastné nezávislé štúdio Double Edge Films. Prvými dlhšími filmami Blanston a The Maze získal finančné prostriedky na svoj celovečerný debut z roku 2005 pod názvom 11:59. Ústrednou témou kombinácie sci-fi a politického thrilleru bol vplyv médií na náš život a manipulácia s faktami. Protagonistom bol reportér, ktorý sa nechcene zaplieta do konšpirácie. Zároveň sa ocitá v časovej slučke, vďaka ktorej má šancu zachrániť niekoľko životov a vlastnú kariéru. Najslabším článkom boli dialógy a režijné vedenie hercov, najsilnejším technické prevedenie a téma.

V tom istom roku obletel svet aj krátkometrážny Spin, ktorý zožal niekoľko desiatok festivalových ocenení. 8-minútový film využíval videoklipovú strihovú skladbu čisto pre účely rozprávania. DJ pomocou mixážneho pultu jemne korigoval realitu tak, aby zabránil nešťastiu. On i divák pritom museli venovať pozornosť každému detailu jedinej scény, variovanej na základe reťazca náhod.

18

„Všetci sme súčasťou piesne, ja len počujem hudbu.“ – hovorí postava menom Jacob vo filme Ink z roku 2009. Vo svojom druhom celovečernom projekte pokročil Winans od medializovanej fikcie a zásahov „božskej entity“ do reality k testovaniu koherentnosti paralelných svetov. Pestrá škála motívov a postáv, pohybujúcich sa medzi realitou, snovými dimenziami a záhrobím, obsahovala referencie na televízne seriály ako Buffy the Vampire Slayer Jossa Whedona, zabehnuté archetypy a fantastické príbehy o večnom súboji dobra a zla. Prechody medzi časovými líniami a farebne odlíšenými dimenziami (určujúcimi výtvarný štýl filmu) umožnili sledovanie viacerých simultánnych dejov v rámci jedinej scény. Korunu komplexnému celku nasadilo využitie námetu zo Spin, dôraz na kauzalitu, psychologický a mytologický rozmer. Filmu možno vytýkať podobné nedostatky, ako v prípade 11:59, no nie je možné vylúčiť, že sa jedná o zámer. Na rozdiel od neho navyše ohuruje prívalom originality a vrstevnatosťou príbehu, ktorý však trpí lacnou výpravou, chaotickou prvou tretinou a stále ešte nevyškoleným rukopisom režiséra.

Rozprávanie príbehov a ich vplyv na skutočnosť tematizoval krátky film Uncle Jack z roku 2010. Svižná a zábavná anekdota bola posledným predstupňom The Frame, ktorý je syntézou tém, naratívnych kompozícií a audiovizuálneho pojatia režisérovej doterajšej tvorby.

The Frame na seba upozornil už koncom minulého leta veľmi neštandardným trailerom, na ktorom možno dobre ilustrovať prvky Winansovho štýlu (extrémne zhustené na malom priestore). Obraz a strih načasovaný presne na tóny skladby prezrádza len útržkovité fragmenty deja a necháva vznášať sa nad filmom enigmatickú impresiu. Láka na klasické ingrediencie – akciu a emócie – ale aj surreálne momenty. Vrcholom je sekvencia, v ktorej sa pretínajú všetky tieto druhy scén s flashbackmi a spomaleným pádom hlavného hrdinu uprostred sklenených črepín. Spätne zistíme, že obsahuje taktiež jedno markantné dejové vodítko. Upozorňujem, že trailer vďaka rýchlosti striedania sekvencií nie je vhodný pre ľudí s citlivým zrakom.

Alex vykonáva lúpeže pre miestny kartel. Sam zasa ako zdravotníčka každodenne s nasadením zachraňuje životy. Jeden o druhom nemajú ani tušenia. To však trvá len do chvíle, keď sa ich životy v jednom momente nevysvetliteľným spôsobom pretnú. Začnú nimi zmietať pochybnosti a realita, v ktorej doteraz žili dostane vážne trhliny.

Prvou postavou, ktorá vstupuje do rozprávania a uvádza nás do fikčného sveta je Alex. Stretávame sa s ním uprostred rozbehnutej akcie. Cez chronologicky nadväzujúce zábery je nám úsporne sprostredkovaná prísna metodika jeho práce. S obrazom úzko previazaná hudba dopĺňa kontinuálnu akčnú dramaturgiu o emocionálne podfarbenie a striedavú úroveň napätia. Vrcholu dosahuje v scéne úteku za svetla policajnej helikoptéry, ktorá je predzvesťou Alexovej snahy o únik z gangu a neskôr sa jej význam ešte prehlbuje. Rovnakým spôsobom spoznávame aj Samanthu. Rutinný pracovný výjazd sa zdramatizuje a ona sa ocitá v priamom ohrození zo strany násilníckeho manžela zranenej ženy. Kamera simuluje kinetickú rezonanciu úderov a prenáša ju na diváka. Vyhrotená situácia ku koncu dostáva silné emočné podfarbenie. Traumatizujúci zážitok je nakoniec zužitkovaný pri pravidelnom sedení u psychiatra, ktoré odkrýva čo-to o hrdinkinom psychickom stave. Dôležité – narážky na jej minulosť medzi riadkami – ostáva nevypovedané.

theframe (1)

Prvý zlom v rozprávaní nastáva po príchode Alexa do poloprázdneho bytu, ktorý v objektoch bežnej potreby zrkadlí jeho život a osobnosť. Keď zasadne k televízii a začne sledovať seriál, prichádza moment prekvapenia. Hlavnú rolu v ňom totiž hrá Samantha a priebeh epizódy mapuje zásah, ktorý sme predtým na vlastné či videli. Táto situácia sa symetricky opakuje, keď sa domov vráti aj Sam – v jej obľúbenom seriáli účinkuje Alex.

Významnú rolu v príbehu zohráva televízia ako primárny – a jediný – komunikačný kanál medzi postavami. Sam a Alex sú nevedomky divákmi života toho druhého, ktorý vnímajú ako fikciu, no predsa vo vzťahu k nej prejavujú emócie a fandia svojim hrdinom. Tento vzťah sa však prevráti naruby, keď sa začnú cez televíziu vidieť navzájom. Náhle sú nútení prijať udalosti z televíznej obrazovky (ktorá sa opakovane stotožňuje s okrajmi filmu) ako realitu. A všetko musia opäť prehodnotiť keď si uvedomia, že nežijú v rovnakom svete a ich osudy píše niekto iný.

maxresdefault

Film tak veľmi uvedomelo a sofistikovane reflektuje médium i divácku skúsenosť. Rozohráva klamlivú hru, v ktorej pojíma princípy naratívu televíznej fikcie. Príbehy Alexa a Sam pripomínajú dva televízne žánre – gangsterku a sondu do života záchranárov. Obaja majú za sebou temnú minulosť a musia sa vyrovnávať s ťažkou rodinnou situáciou. Pri oboch líniách je zdôraznená ich predvídateľnosť, umelosť a melodramatické intencie, na hony vzdialené realite. Túto skutočnosť naplno exploatuje odkrytie interného fikčného rozprávača – scenáristu, zodpovedného za utváranie ich reality. Keď sa začnú vzpierať zákonom svojich svetov (čo sprevádza optická deformácia a surreálne prieniky do Alexovej reality), zdanlivo uzná ich autonómnosť a otvorí s nimi živý dialóg (scéna prepisovania scenára). I tu sa Winans naďalej pohráva s nešvármi televíznej scenáristiky (a zároveň prekračuje bežné filmové postupy) – oživuje mŕtvu postavu a tam, kde by príbeh bežne skončil nasledujú ešte ďalšie dve vyvrcholenia (spomienka na nekonečné série). Meta-rozmer figuruje už v samotnom castingu; hlavné role po prvý raz dostávajú miesto Winansových dlhoročných spolupracovníkov David Carranza a Tiffany Mualem, predstavitelia banálnych seriálových rolí a úloh v neznámych filmoch. Christopher Soren Kelly, ktorý je naopak Winansovým najobsadzovanejším hercom, prestupuje oboma svetmi ako chameleón v príznačnej trojroli a v podobe „diabla“ dáva Alexovi jedinú slobodnú voľbu – voľbu smrti.

1122905

S trochou nadsádzky možno povedať, že The Frame brilantným spôsobom poukazuje na negatívne účinky závislosti na seriáloch. Divák postupne stráca cit pre rozlišovanie skutočnosti, respektíve je vedený k tomu, aby na ňu zabudol (čomu napomáha i použitie čiernobieleho záznamu priemyselnej kamery v úvode filmu), no o to silnejšie sa neskôr pripomenie. Alex a Sam toho druhého i z obrazovky poznajú lepšie, ako on sám – podobne, ako divák postavy svojho obľúbeného seriálu. Film si navyše priam vyžaduje prítomnosť aktívneho diváka, keďže od istej chvíle už samotné postavy svoje seriály pasívne nesledujú. Ich konanie je však naďalej riadené scenárom, ktorého realizácia sa už nepremieta v rámci fikčného sveta, ale priamo na našu obrazovku. V jednom momente je tak položená a následne i zodpovedaná jednoduchá otázka: Kto v skutočnosti sleduje tento príbeh?

Dôležitá naratívna funkcia pripadá kamere a záberu. Kamera ako pulzujúce „oko božského rozprávača“ neustále sleduje postavy a vyvoláva dojem, že žije vlastným životom. Alex a Sam v určitých momentoch dokonca akoby cítili jej pohľad na chrbte. Omnoho výraznejšiu úlohu však zohráva samotný záber. Neudáva len hranicu umeleckého priestoru, no Winans sa k nemu obracia ako k základnému významotvornému prvku filmu. Vymedzuje plochu, na ktorej sa môžu postavy pohybovať a medzi jednotlivými zábermi, rytmicky členiacimi film akoby fakticky nič neexistovalo. Alex postupne precitá do uvedomovania si stále sa zužujúceho poľa interakcie s prostredím, daného veľkosťou rámu. Napokon sa ocitá uväznený medzi štyrmi neviditeľnými stenami, ktoré sa ho snažia udržať v najprirodzenejšom prostredí – jeho vlastnom byte (čo možno chápať ako odkaz na sitcomy). Záber tak definuje obmedzenú percepciu, ktorá nápadne pripomína sledovanie filmu v kine – i počas neho sa sústredíme len na premietacie plátno a všetko za jeho okrajmi zaniká.

Jednou z najdôležitejších vlastností The Frame je, že i keď poskytuje dostatok indícií, predsa zostáva nenávodným a necháva priestor pre voľnú interpretáciu. Podobne ako pri svojich ostatných filmoch si Winans dáva na čas, neodhaľuje karty vopred a do svojho fikčného sveta nás necháva prenikať pomaly. O to silnejší kaliber má tradične pripravený v závere, konečnom bode, v ktorom sa všetko pretína a hladko zapadá. Minulosť a prítomnosť, pravda a klam sa zlievajú v jeden tok kolosálnej ilúzie, ktorá za hry na husle dosahuje svojho vrcholu. Čo tento vrchol ale znamená, to už necháva na nás. Význam doterajšieho tvorivého vrcholu Jamina Winansa, ktorý už stihol obrúsiť hrany svojich schopností takmer do dokonalosti je však jasný. V blízkej budúcnosti sa máme na čo tešiť.

CSFD  IMDb

Hodnocení autora:

[starreview tpl=16 size=’30‘]

USA, 2014, 127 min
Režie:
Jamin Winans
Scénář: Jamin Winans
Hudba: Jamin Winans
Hrají: David Carranza, Tiffany Mualem, Cal Bartlett, Christopher Soren Kelly, Kristin Keating

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Přejít k navigační liště