Zimný spánok (Kış Uykusu) – Keď príroda pod snehom zaspáva a medziľudské vzťahy sú na bode mrazu – recenze
Nečakané pristátie Zlatej palmy v rukách jednej z najvýraznejších osobností súčasného tureckého filmu, Nuri Bilge Ceylana, bolo jednou z posledných zvláštností tohtoročného festivalu v Cannes. V bezprostrednej konkurencii ambicióznejších, osobitejších a umeleckých projektov, ako napr. Mommy Xaviera Dolana, Kmeň Myroslava Slaboshpytskiy či Leviatan Andreya Zvyagintseva paradoxne pôsobí ako „malý“ film. A predsa si možno zaslúži väčšiu pozornosť práve svojou nenápadnosťou, pod ktorou sa skrýva premyslená a do hĺbky rozvíjaná existenciálna štúdia, zachytávajúca život kdesi na Anatólskej plošine.
Hlavnou postavou je niekdajší herec, v súčasnosti starnúci majiteľ horského hotelu a budúci spisovateľ Aydin. Skromný okruh jeho najbližších tvorí jeho mladá žena Nihal, venujúca sa dobročinným aktivitám, rozvedená sestra Necla a zamestnanec hotela a priateľ Hidayet. Na sklonku sezóny s blížiacou sa zimou prichádza do kraja chlad a v komornom prostredí, vzdialenom ostatnej civilizácii majú k sebe ľudia tak blízko, a predsa ďaleko. Vzťahy naberajú na intenzite a staré problémy sa vracajú s omnoho väčšou silou. A tak, zatiaľ čo sa príroda ukladá na zimný spánok, odhaľujú členovia malej horskej komunity svoju pravú tvár.
Na šálku ceylanského čaju
Zasadenie do prostredia zasnežených vrchov Anatólskej plošiny môže zvádzať k predstave úžasných scenérií, majestátnych panorám a k nim upnutému rozprávaniu cez obrazy a jednoduchým určujúcim metaforám vo vzťahu človek-príroda v prenesení na modernú spoločnosť. Ceylan nie je krajinkár a nemá potrebu nijak zvlášť zvýrazňovať to, čo je tak jasné a prosté. Prostredie sa stáva len katalyzátorom relácií a ešte umocňuje kontrast komornosti univerzálneho (ne)príbehu. Naopak, dominantou a baštou jeho filmu sa stáva dialóg a jeho nadstavba odhaľujúca pred divákom intímne partie postáv. Výsledkom je tak dosiahnutie vysokej úrovne empatie – Ceylan jednoducho chce, aby sme cítili presne to, čo jeho charaktery, ožívajúce na plátne. Absurdnosť, smútok, trápnosť, únava získavajú na plastickosti a nie je problém ich fyzicky pocítiť.
Modelová ukážka nastávajúcej situácie by vyzerala asi takto: postavy niekam prídu, posadia sa, nalejú si šálku čaju a začnú sa rozprávať. Vedú nekonečne dlhé rozhovory, kolísajúce od humorne podtrhnutej banálnosti (kde je divák scudzovacím efektom neangažovanej réžie, udržiavajúcej si odstup povznesený nad dej a bežné problémy, týkajúce sa aj jeho samého, avšak podané zámerne absurdne pre uvedomenie si malichernosti, tak vyvolávajú logickú odozvu v smiechu publika) po trpkú pachuť života a hlbokomyseľné existenciálne rozpravy, ktoré sa však stále neodpútavajú a držia sa pri zemi, ako by si slová samotné uvedomovali svoju zbytočnosť. Nezriedka 20 minút neriedeného prívalu konverzačných výmen medzi svojským Aydinom a jeho okolím v takmer divadelnom pojatí však ani na chvíľu neskĺzava do pocitu nudnosti, trápnosti konceptu či trúfalého pseudofilozofovania, ako by sme sa mohli obávať.
Práve naopak, Ceylan nám nalieva šálku horkého čaju podľa domáceho receptu, ktorý nám dáva pocítiť vlastnú pominuteľnosť a spoločenskú nedôležitosť. Upriamenie na konverzáciu, dotýkajúcu sa sociálnych a bytostných tém, zaraďuje Zimný spánok po bok filmov ako Zbohom jazyk (r. Jean-Luc Godarda), Dva dni, jedna noc (r. Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne) či Kmeň (a podľa ohlasov v podstate aj Mommy), ktorým je spoločná majstrovská tematizácia jazyku a schopnosti komunikovať. Čo je podstatné, je observačným prístupom vyvolaný dojem zachytenia „všedného okamihu“, v ktorom sa z diváka stáva nestranný pozorovateľ vyňatý z reality. Na jeho bedrách spočíva jediná voľba v podobe prikloneniu sa k tomu či onomu názoru v kontexte problému, ktorý postavy riešia, nijak významnejšie to však pohľad na samotný film a jeho aktérov nemení.
Film-život, film-román
Zimný spánok je dokonalým prototypom filmu zo života, alebo ešte lepšie románu, čerpajúceho z reálneho života. Epická dejová výstavba prozaického antipríbehu ho predurčuje, aby bol posudzovaný práve z tohto pohľadu. Zodpovedá tomu štruktúra deja, ktorá nesleduje konkrétne časové obdobie, len pozvoľne plynie. Jednotlivé epizódky zo života miestnych, na ktoré sa člení, pritom zastávajú funkciu pomyselných kapitol, ktoré sa vždy sústreďujú okolo určitého konfliktu alebo problému. Práve od neho sa ďalej rozvíjajú skvele napísané dialógy, zasahujúce do najrozličnejších oblastí.
Zo začiatku sú viaceré postavy filmu vykreslené ako jednorozmerné; až neskôr sa na ne nabaľujú ďalšie vrstvy a odhaľujú ich skutočné vlastnosti. Deje sa tak však postupným odkrývaním, bez užitia retrospektív – na začiatku sme vhodený in medias res a tento stav neopúšťame. K dosiahnutiu „obnaženia“ skutočných charakterov využíva Ceylan repetitívne motívy, ktoré by sa dali obviniť z umelého naťahovania a zbytočnej doslovnosti, ale dokonale slúžia svojmu účelu, pričom nejavia známky banálneho konštruktu. Azda najlepším príkladom je už v úvode vznikajúci konflikt, tiahnúci sa celým filmom a ovplyvňujúci postavy. Javí sa ako banálny – chlapec rozbije kameňom okno na džípe, v ktorom práve okolo prechádzajú Aydin a Hidayet, a tak ho chytia a privedú domov, aby rodičom povedali, čo spravil. A banálnym skutočne je, až kým sa doň neprimieša Hamdi, chlapcov strýko. Jeho neustále absurdné ospravedlňovanie (ktoré Aydin vôbec nevyžaduje, naopak, je mu otravné) z neho robí pitoresknú figúrku, nie nepripomínajúcu Červiakova z poviedky A. P. Čechova (ktorý je práve v súvislosti so Zimným spánkom často spomínaný) Smrť úradníka. V vzápätí sa však odhalí nielen pôvod chlapcovho konania (rodinu navštívili exekútori kvôli dlhom voči Aydinovi), ale aj skutočné zmýšľanie Hamdiho, ktoré je zrkadlovo obráteným odrazom Červiakovej úslužnosti – spŕška nadávok, ktorá ukazuje, že jeho predošlé správanie nie je nič iné, než pretvárka, pokrytectvo a faloš (čo sú ostatne motívy ďalších Čechovových diel).
Práve tieto charakterové črty sa postupne stávajú pre dej dominantnými (a poukazujú na prítomnosť nespoľahlivého rozprávača). Takmer všetci sú herci a pred ostatnými len predvádzajú divadelné výstupy. Je to však aj sebaklam, ktorý sprevádza starnúceho Aydina na každom kroku. Od určitého momentu sa potom zdá, že je ďalší vývoj predvídateľný a schyľuje sa k dramatickému vyvrcholeniu. O to pôsobivejší je Ceylanov pohyb proti diváckym očakávaniam – v najvyhrotenejších momentoch (akým je scéna konfrontácie Aydinovej manželky Nihal s Ismailom), keď sme si už istý, že dôjde k nevyhnutnému výbuchu, reagujú postavy veľmi umiernene a až desivo pokojne, zatiaľ čo sa emócie hmatateľne „vznášajú vo vzduchu“.
Veľký podiel na tom majú výkony samotných hercov. Haluk Bilginer vlieva do Aydina svoju nepopierateľnú charizmu, čím mu len ešte dodáva na ambivalentnosti a schopnosti odraziť akékoľvek divácke pokusy o sympatizovanie s ním – na to je príliš pokrytecký a nekritický k svojim (značným) chybám. Na druhej strane je Serhat Mustafa Kiliç, ktorý pôsobí v roli Hamdiho ako správne slizký a nemenej falošný príslušník nižšej vrstvy, ktorý Aydina a jeho rodinu nenávidí a závidí mu jeho život. Nejat Isler ako Ismail a krásna mladá Melisa Sözen ako Nihal predstavujú vlastne jediné postavy, s ktorých názormi sa môže divák jednoznačnejšie, i keď nie úplne stotožniť – on je obeťou systému a zároveň vinníkom, ktorý za svoje skutky platí a ona rozumnou ženou, ktorá sa snaží využiť svoje postavenie na to, aby mohla ostatným efektívne pomáhať. Ich povahy sa striedavo dostávajú do zrážok a herci plne využívajú každého drobného svalu, aby dokázali vyjadriť aj tie najskrytejšie vnútorné pocity, a do svojich rolí sa nevžívajú, ale žijú ich (na danom priestore, ktorý film poskytuje však výrazne zaujmú aj niektoré vedľajšie postavy, ako napríklad nový učiteľ, ktorý sa objavuje v neskoršej časti).
Zimný spánok je filmom, v ktorého jadre sa vlastne nič zvláštne neudeje, len formou pripodobňujúcou sa románu zobrazuje jednu obdobie vo vzťahoch obyčajných obyvateľov pustých tureckých vrchov. A to väčšinou v pôsobivo nasnímaných exteriéroch s minimálnym použitím hudby, ktorý, mimo samotného záverečného vnútorného monológu, evokujúceho list na rozlúčku, myšlienky servíruje takmer výhradne nie pomocou obrazu a symbolov, ale prostých slov a plynúcich dialógov. Dá sa preto povedať, že je veľmi príbuzný dielam svetového realizmu. Nie je striktne ohraničený začiatkom a koncom, a práve vďaka tomu je možné naň vztiahnuť jeden z Čechovových známych výrokov, ktorý vystihuje jeho podstatu – „Z každej napísanej poviedky by sa mal koniec a začiatok vyčiarknuť. Tam totiž my spisovatelia najviac klameme.„
Hodnocení autora:
[starreview tpl=16 size=’30‘]
Režie: Nuri Bilge Ceylan
Scénář: Nuri Bilge Ceylan, Ebru Yapici Ceylan
Kamera: Gökhan Tiryaki
Hrají: Haluk Bilginer, Melisa Sözen, Demet Akbag, Ayberk Pekcan, Serhat Mustafa Kiliç, Nejat Isler, Tamer Levent, Nadir Saribacak